Ak ma miluješ, zješ to!

...alebo krátky príbeh o tom, ako štyridsiatnik Mišo dlhodobo nemohol schudnúť, hoci veľmi chcel...

Keď Mišo prišiel na naše prvé stretnutie, položil predo mňa výsledky svojej aktuálnej preventívnej prehliadky a stroho mi oznámil: „Môj internista trvá na tom, že musím schudnúť.“ Letmým pohľadom som v závere správy zachytila „...metabolický syndróm rozvíjajúci sa na podklade morbídnej obezity“. Mišo vážil 148kg pri výške 182cm...

Pravdu povediac, Mišo toho veľa nenahovoril, vlastne mi len viackrát zopakoval, že: „...už nechce byť tučný ako veľryba“ a že „...by chcel mať presný rozpis toho, čo môže kedy zjesť“. Na moje otázky, bez ktorých jedál si nevie svoj život predstaviť a ktoré jedlá naopak neznáša, reagoval iba pokrčením pliec a slovami: „Ja zjem všetko...“. Zmierujúc sa s jeho málovravnosťou, pripravila som mu teda detailný rozpis stravovania na najbližšie dva týždne a v duchu som sa pýtala sama seba, či sa ešte uvidíme.

A veru sme sa stretli ešte zopárkrát – Mišo sa síce vôbec nerozhovoril, ale chudol priam raketovou rýchlosťou - za šesť týždňov bol ľahší o sedemnásť kíl. Potom sa celý proces zastavil a mne sa absolútne nedarilo prísť na to, čo sa deje - na všetky otázky odpovedal Mišo vyhýbavo a stiesnene hľadel do zeme. Navrhla som mu teda ukončenie našej spolupráce s tým, že zrejme môj prístup nie je preňho vhodný. Vyzeral síce zaskočený, ale statočne prijal môj návrh. Keď odišiel, mala som pocit, že som zlyhala, ale nevedela som vlastne v čom...

Keď sa mi o pol roka neskôr Mišo znova ozval s prosbou o stretnutie, súhlasila som plná rozporuplných očakávaní. Dodnes si pamätám, ako mi takmer oči z jamôk vypadli, keď vošiel a mala som veru čo robiť, aby som ho v návale nadšenia neobjala: predo mnou stál štíhly chlap s ľahkým rumencom v tvári – bol to nepochybne Mišo, avšak ľahší minimálne o 50kg...

Rozprávali sme sa dlho a napodiv viac toho nahovoril Mišo ako ja. Začal tým, že uplynulý polrok strávil na jazykovom pobyte v zahraničí. Hlavným zmyslom jeho pobytu však nebolo naučiť sa jazyk, ale schudnúť. Prenajal si apartmán s kuchynkou a v nej si každý deň pripravoval päť denných jedál, pričom v dvojtýždňových intervaloch obmieňal rozpisy, ktoré som mu počas našich stretnutí pripravila. Bol tam bez auta a tak musel všade chodiť pešo – sprvu len do školy a blízkych obchodov, ale postupne ako chudol a jeho kondícia sa zlepšovala aj na dlhšie vychádzky a celodenné túry. Jeho aktuálna hmotnosť: 94kg :-)

Bola som očarená Mišovou cieľavedomosťou a vytrvalosťou, ale ešte stále som nechápala, prečo sa celý tento proces odohrával v cudzine a navyše pod zásterkou jazykového kurzu. Mišo sa vrátil k okamihu nášho prvého stretnutia: „Viete, vyhľadal som Vás v čase, keď moja manželka odišla na liečenie. Počas tých šiestich týždňov som si varil sám a ako sa pamätáte, celkom pekne som schudol. Potom sa však manželka vrátila domov a ja som musel opäť jesť všetko, čo mi navarila. Nechcela ani len počuť o žiadnych zmenách a každý môj pokus o akú takú dohodu ukončila tým, že keby som ju miloval, zjedol by som všetko, čo mi s láskou navarila...“

„Mišo, prečo ste mi to vtedy nepovedali?"

"Lebo by ste si mysleli, že som zbabelec, ktorý dopustil, aby ho vykŕmila vlastná žena“.

„Mišo, v mojich očiach ste hrdina... Každý z nás už neraz zjedol jedlo, hoci vôbec nebol hladný alebo mu to absolútne nechutilo, len preto, že veta „Ak ma miluješ, zješ to!“ odznela alebo priam hmatateľne visela vo vzduchu....