O trojročnej Amálke a riaditeľke banky
Čerstvá päťdesiatnička Mária - riaditeľka miestnej bankovej pobočky - ma vyhľadala začiatkom februára. Na prvý pohľad pripomína utrápenú pandu...
Napriek starostlivo nanesenému mejkapu bolo zrejmé, že okolie očí má opuchnuté, sčervenané a popraskané...veľmi častý prejav histamínovej intolerancie (HIT) u žien stredného veku.
Držiac v jednej ruke zoznam zakázaných potravín, v druhej informačný leták k enzymatickému prípravku Daosin Mária bola úplne bezradná: „Na tom zozname je celkom všetko, čo mám rada, všetko, čo denno-denne jedávam. Lekár mi síce povedal, že nemusím dodržiavať žiadnu diétu, ak budem pred každým jedlom užívať Daosin, ale viete, ja nedokážem prehltnúť žiadne väčšie tabletky či kapsuly – začnem sa dusiť, napína ma na vracanie a nakoniec sa zvyčajne aj povraciam. Pre mňa tu neexistuje žiadne riešenie...“
Zoznam potravín, ktoré obsahujú histamín je vskutku dosť dlhý, avšak aj zoznam potravín, ktoré histamín neobsahujú alebo ho obsahujú minimum je pomerne obsiahly. S Máriou sme sa opakovane stretávali v snahe zostaviť pre ňu vhodný jedálny lístok, ale jej napuchnutá, sčervenaná tvár hovorila jasnou rečou – nedokázala sa natrvalo vzdať svojich obľúbených syrov, paradajok, citrusov, rýb a čokolády....
Chápala som emočné pozadie celého problému - Mária celý svoj život pracovala na pozíciách, kde ona určovala pravidlá a teraz jej chcel niekto (teda ja) alebo niečo (teda HIT) určovať, čo má alebo nemá jesť. Bolo to pre ňu jednoducho neakceptovateľné....
Amálka vstúpila do môjho života približne v tom istom čase – chudulinké trojročné okaté stvorenie s unaveným úsmevom. Na jej tváričke dominovali okrem tmavých kruhov pod očami najmä ekzémy rozškriabané do krvi. Podobné mala na rúčkach, na brušku i na chrbátiku. Jej mama si ani nepamätala, kedy sa naposledy poriadne vyspali. Ak sa Amálka v noci neškriabala, celkom určite ju bolelo bruško. Takto sa trápili už viac než dva roky, približne od času, kedy plne dojčenú Amálku začali prikrmovať. Amálka takmer všetky jedlá odmietala a väčšinu nocí preplakala. Zdalo sa, že hádam ani neexistuje jedlo, ktoré by toto dieťa zjedlo s chuťou a v noci sa v pokoji vyspalo.
Keď som utrápenej mame navrhla dodržiavať štrnásť dní diétu s nulovým obsahom histamínu, súhlasila, hoci v jej súhlase veľa nadšenia nebolo. Dohodli sme sa, že mi o tri dni dajú vedieť, ako sa im darí. Na moje prekvapenie ozval sa Amálkin otec – celý nadšený referoval, že jeho dieťa konečne začalo s chuťou jesť, ba dokonca si práve vypýtalo dupľu ryžových rezancov. O dva týždne som spoznala Amálkin žiarivý úsmev – kruhy pod očami zmizli, po ekzémoch ostali len nepatrné škvrnky. Dieťa bolo vyspaté, živé, štebotavé.
Postupne sme do Amálkinho jedálneho lístka pridávali ďalšie potraviny s nízkym obsahom histamínu, hľadali sme vhodné množstvá a kombinácie. Dieťa priberalo, rodičia sa konečne vyspali. Ich jedinou starosťou bolo, ako sa Amálka vyrovná s tým, že nemôže jesť všetko to, čo ostatné deti.
Ako čas plynul, bolo jasné, že Amálka s tým nemá najmenší problém. Na jednom stretnutí si jej mamka objednala pohár horúcej čokolády so šľahačkou. Amálka si lahôdku prezrela a oznámila mi: „Amálka toto nebude jesť, lebo nechce sa znova svrbieť“. Podľa slov rodičov podobne reagovala vždy, keď jej ktokoľvek ponúkol čokoľvek, čo nebolo na zozname aktuálne povolených potravín. Tento Amálkin obdivuhodne vyhranený postoj mi vnukol myšlienku - pozvala som Máriu na najbližšie stretnutie s Amálkou.
Amálke som Máriu predstavila ako svoju kamarátku. Amálka si pozorne prezrela jej sčervenanú tvár a skonštatovala: „Ty nemôžeš hocičo spapať, lebo sa veľmi svrbíš, však?“ Márii toto konštatovanie mierne vyrazilo dych, no bez slova prikývla. Na stole bola karafa s vodou, v ktorej plávali kolieska citrónu. Spýtala som sa Amálky, či sa nechce napiť, pri čom som siahala po citrónovej vode. Dieťa sa na mňa udivene pozrelo a mierne pohoršene zahlásilo: „Citrónovú vodu Amálka nepije, lebo nechce ekzém“.
Zarazená Mária vytiahla z kabelky vrecko cukríkov a podávala ho Amálke s uistením: „Tieto určite môžeš...“ Malá slečna si balíček vzala, poobzerala si ho zo všetkých strán a potom ho podala mamke so slovami: „Vezmeme ockovi, on sa nesvrbí...“ Keď Amálka s mamkou odišli, Mária ešte chvíľu ticho sedela so sklonenou hlavou. Potom sa nadýchla a povedala: „Chcem presne taký istý jedálny lístok ako Amálka – keď to dokáže trojročné dieťa, zvládnem to aj ja!“
Dnes má už Mária svoju HIT takmer úplne pod kontrolou a je o skúsenosť bohatšia – jedlo ovláda náš život iba vtedy, keď mu to dovolíme :-)