O Maxovi, ktorý schudol cestou zo školy
„Viete, ja som bývalý telocvikár a celý život som športoval... a tak mi isto rozumiete, že môj vnuk Max je najväčším sklamaním, ba hanbou môjho života... nemá ešte ani 15 rokov a už váži viac ako 100kíl...“
Čítajúc tieto slová spomenula som si na všetky tie obézne deti (podľa dostupných údajov sú ich na Slovensku tisíce), za ktoré sa ich rodiny hanbia, rovesníci ich častujú všeličím - od výsmechu až po neskrývanú šikanu - a oni sa potom vo svojej osamelosti utiekajú k jedlu, ako k jedinej istote, ktorá je im spravidla bez námahy dostupná... Aká je šanca, že z nich raz vyrastú zdraví a šťastní dospelí?
Max prišiel na naše prvé stretnutie v sprievode Dedka telocvikára. Vyzeralo to, že prišiel rád a uvítal môj návrh, že Dedko nás môže nechať chvíľu osamote. Max sa hneď ujal v rozhovore iniciatívy a pripustil, že má problém s jedlom: „Nuž, ja jem naozaj rád a je mi vcelku jedno čo, len nech nie som hladný... nemusím mať sladkosti, ani čipsy... milujem mäso a parmezán, ale zeleninu veľmi nie – vadí to?“ Uistila som Maxa, že neexistuje potravina, ktorá by bola pri chudnutí povinná, čo ho očividne potešilo.
Rozhovor plynule pokračoval a ja som sa postupne dozvedela, že rodina s dvoma synmi (Max je starší z bratov) býva spolu s Dedkom v rodinnom dome. Obaja rodičia sú pracovne veľmi vyťažení a tak sa doma varí iba výnimočne - cez týždeň všetci obedujú v škole a v práci, víkendové obedy a večere absolvujú zvyčajne v reštauráciách alebo nákupných centrách. Inak platí v rodine pravidlo, že každý si z chladničky kedykoľvek vyberie, na čo má práve chuť a zje to kdekoľvek. Max si nespomína, že by rodina jedávala spolu doma aspoň cez víkendy...
Max pripúšťa, že v škole nikdy nedesiatuje – vyhýba sa tak posmechu a strápňovaniu zo strany spolužiakov. Rodičia mu síce platia školské obedy, ale tie mu vôbec nechutia – zvyčajne z ich ani nič nezje. Po škole má ešte nejaké krúžky a keď príde podvečer domov vyhladnutý, zamieri rovno do chladničky: „A vtedy sa už neviem zastaviť – jem, až kým nemám pocit, že prasknem...“ Pýtam sa Maxa, či by mu v takej chvíli pomohlo, keby mal po ruke zoznam potravín, ktorými sa môže bezpečne nasýtiť... „To celkom určite“ – nadšene súhlasí, no potom sa hneď zháči – „...ale čo ak už nič bezpečné v tej chladničke nebude?“
Obezita dieťaťa nikdy nie je problémom samotného dieťaťa, spravidla je to výsledok životného štýlu rodiny, v ktorej dieťa vyrastá. Deti sú do určitého veku bezmocne odsúdené kopírovať stravovacie zlozvyky svojich rodičov a starých rodičov, ba nezriedka sú obeťami skrytých mocenských bojov v rodine – napr. mama deťom sladkosti zakazuje, babička nimi vnúčatá potajomky rozmaznáva... už len z princípu, lebo svoju nevestu nemá rada. Jedlom sa deti uplácajú („Až si upracete izbu, pôjdeme na pizzu...“) i trestajú („Ty nedostaneš kinderko, lebo si jej bral hračky...“). Deti sa tak už v útlom veku naučia, že skrze jedlo možno svetom manipulovať...
Dedko telocvikár sa vracia práve včas, aby sme sa dohodli, že jeho úlohou v celom procese bude dohliadnuť, aby boli v chladničke vždy dostupné všetky Maxove bezpečné potraviny. Je to úloha preňho ako stvorená - rád chodí na každodenné dlhé prechádzky a nemá problém nakupovať. Z môjho pohľadu však kardinálnou otázkou zostávajú Maxove obedy – pokiaľ bude chodiť zo školy stále vyhladnutý, ťažko sa bude pred plnou chladničkou ovládať. Pýtam sa teda, či neexistuje v širšej rodine niekto, kto by nám s tým vedel pomôcť. V rozhovore nastane ťaživé ticho, Max skloní hlavu... „Čo je zlé na tých školských obedoch, všetci to tam jedia, čo vymýšľaš...“ hundre Dedko telocvikár. Snažím sa mu vysvetliť, že tu ani tak nejde o kvalitu jedla, ale skôr o to, že Max sa nedokáže pokojne najesť pred očami šikanujúcich spolužiakov...
„Možno by mi mohol pomôcť druhý Dedko...“ nesmelo hlesne Max. Dedko telocvikár opovržlivo vyprskne, no Max náhlivo pokračuje: „...býva celkom blízko pri škole, sem tam ho vídavam v parku hrať šach“. Z nasledujúcej výmeny názorov pochopím, že Dedko šachista nie je v rodine veľmi vítaný, nakoľko sa rozviedol a žije „len tak“ s omnoho mladšou ženou. Keďže ešte stále verím v to, že dospelí by mali dokázať vyriešiť svoje problémy mimo svet svojich detí, pýtam sa Maxa, či by bol ochotný zapojiť Dedka šachistu do projektu svojho chudnutia. Max bez zaváhania súhlasí...
O pár dní nájdem vo svojej pošte email, v ktorom mi Dedko šachista posiela na schválenie konkrétne recepty, podľa ktorých by jeho priateľka chcela variť obedy pre Maxa presne v súlade s mojím rozpisom. Obratom odpovedám, že všetky recepty sú v poriadku, prediskutujeme ešte gramáže jednotlivých surovín, povolené pochutiny a ich prípadné zámeny. V závere komunikácie Dedko šachista navrhuje, že o mesiac by sme sa mohli stretnúť a dohodnúť sa, ako ďalej. Nadšene súhlasím...
A tak sme sa stretával viac ako rok. Dedko telocvikár sa ukázal byť spoľahlivým zásobovačom domácej chladničky a Max každý deň cestou zo školy obedoval u Dedka šachistu. Prvé stratené kilogramy boli pre všetkých motivujúce a Max bol uveličený poznaním, že chudnúť možno aj bez hladovania. Za prvé dva mesiace schudol 12kg, potom sa pokles jeho hmotnosti ustálil na troch – štyroch kilách za mesiac...
Dnes má Max 16 rokov a sám sebe dal ten najkrajší darček – nielen to, že pri výške 174 cm váži momentálne 72kg :-) ... predovšetkým získal poznanie, že každý človek má potenciál zmeniť svoj život...