O Ivanovi, ktorý schudol na úrade práce
Pravdupovediac, netuším, koľko vážil Ivan, keď sme sa po prvýkrát počuli a nepýtam sa ho ani, koľko váži dnes... Minule však len tak mimochodom podotkol, že už schudol 48kíl... a že vraj ešte ani zďaleka nekončí...
Celé sa to začalo asi pred rokom, keď ma vyhľadala Ivanova manželka Ema. Po dlhých mesiacoch nepríjemných tráviacich problémov jej konečne diagnostikovali histamínovú intoleranciu a odporúčali dodržiavať prísnu diétu. Ema bola bezradná, najmä čo sa týka obedov v pracovné dni – čokoľvek zjedla v reštauráciách v okolí svojho pracoviska, spôsobovalo jej príšerné ťažkosti. Ak si doniesla jedlo z domu a ohriala si ho, bolo to ešte horšie. Pre histaminikov je kľúčové, aby konzumovali jedlo ihneď po uvarení, pokiaľ sa v ňom ešte nezačne tvoriť histamín.
Nech má môj klient akýkoľvek problém, snažím sa nájsť preňho podporu a pomoc v jeho vlastnej rodine. Aj s Emou sme hľadali, kto by jej vedel každý deň uvariť dopoludnia obed a doniesť ho čerstvý do práce. Zdalo sa, že nik taký v jej živote neexistuje - rodičov i príbuzných mali obaja s manželom ďaleko, obe deti boli školopovinné, všetci známi a priatelia pracovali.... a tu Ema zosmutnela. Priznala, že sa veľmi trápi preto, že jej manžel Ivan je už rok na úrade práce a nevyzerá to, že by sa to tak skoro zmenilo...
Mňa zmienka o Ivanovi zrazu naplnila nádejou – nemohol by jej obedy variť a nosiť on? Ema rezignovane krúti hlavou – Ivan vôbec nevie variť a okrem toho veľmi nevychádza z bytu... Chvíľu sa vypytujem na Ivana a zisťujem, že je to štyridsiatnik s vysokoškolským vzdelaním a okrem nezamestnanosti ho trápi aj obezita, depresia a závislosť na kofole. Ema nepredpokladá, že by ho dokázala presvedčiť, aby sme sa stretli všetci traja a tak navrhnem, že s jej dovolením napíšem Ivanovi email. Súhlasí, len aby mi urobila radosť....
Ivanovi teda píšem veľmi krátky zdvorilý email, v ktorom ho prosím o stretnutie v súvislosti so zdravotným stavom jeho manželky. Stretnutie odmieta, no navrhuje telefonát. Tak som mu teda zavolala a bola som absolútne úprimná - popísala som mu všetky zdravotné komplikácie, ktoré čakajú Emu, ak sa bude po každom obede zvíjať v kŕčoch a hnačkách. Vyjadril síce ľútosť, no neponúkol riešenie. Na moju priamu otázku, či by dokázal aspoň dočasne variť pre Emu obedy, reagoval tým, že variť nevie. Kým sa stihol nadýchnuť, skočila som mu do reči a povedala, že z lásky k matke svojich detí by sa o to mohol aspoň pokúsiť. A kým som sa stihla nadýchnuť ja, Ivan mi položil telefón... Neostávalo mi iné, iba čakať...
Na najbližšie stretnutie prišla Ema s úsmevom – Ivan sa rozhýbal. Sprvu uvaril ryžu – bola síce trochu tvrdá, ale jedlá. Skúsil aj ryžové rezance a tie dokonca zachutili aj deťom. V nedeľu spolu udusili morčacie prsia... a už týždeň jej nosí obedy do práce. A je to zvláštne, ale akoby bol posledné dni menej depresívny, aj sa po dlhom čase znova milovali...
Nuž, prešlo ďalších šesť mesiacov, kým sme sa s Ivanom osobne stretli. Medzitým sme spolu komunikovali iba prostredníctvom emailov. Pravda, nikdy to nebolo o ňom, vždy iba o Eme - čo môže aktuálne jesť, čo by mohol ešte vyskúšať a aké nízkohistamínové recepty našiel... Bolo zjavné, že jeho kulinárske zručnosti sa zlepšujú raketovým tempom...
Ema je momentálne v pohode, Ivan chudne a deti postupne odmietli chodiť na obedy v škole, takže Ivan začal variť aj im. Nuž a popri tom sa aj sám pravidelne naje. Denne prejde k Eme do práce a späť viac ako päť kilometrov. Ema spomína, že spočiatku prichádzal spotený a zadychčaný, dnes to už zvláda v pohode, cestou domov aj nakúpi. A čo je zaujímavé, v porovnaní s dobou, kedy Ivan nevaril, ušetria vraj vcelku slušný peniaz pri výdavkoch na potraviny... A určite to nie je len tým, že už nekupujú kofolu....