Dáma s činkou v kabelke
Určite by vás prekvapilo, keby ste v čakárni u zubára natrafili na kominára s kompletným pracovným vybavením. Mňa podobné prekvapenie postretlo včera v posilňovni. Naďabila som tam na striebrovlasú dámu, ktorá akoby z oka vypadla rozprávkovej babičke, keby na sebe nemala krátke nohavice a kvietkované tielko. Pravý členok jej zvierala ortéza a ľavý lakeť mala spevnený elastickým obväzom...
Bolo zjavné, že sa na podobnom mieste vyskytuje prvýkrát v živote, nedala sa však odradiť ani hlasným rapom, ktorý sa rinul z reproduktorov ani typickými „vzdychmi" milovníkov činiek. Sústredene počúvala jedného z trénerov a statočne sa snažila plniť všetky jeho pokyny. Venovali sa posilňovaniu nôh a bolo vskutku obdivuhodné sledovať, ako sa v jej pohyboch snúbi opatrnosť s odhodlaním. Napriek tomu, že jej ortéza značne sťažovala pohyb, nedala sa odradiť. Ak nevládala pohnúť nohou, zodvihla si ju jednoducho rukami...
Po čase mi došlo, že cieľom jej tréningu je posilnenie svalstva pravej nohy, najmä v oblasti stehna, ktoré bolo v porovnaní s ľavým výrazne tenšie. Zrejme po úraze bola celá pravá noha dlho fixovaná a tak došlo k výraznému úbytku svalovej hmoty. Po očku som sledovala striebrovlasú dámu a môj obdiv k nej rástol. A s ním aj moja zvedavosť. Aký je jej príbeh? Čo ju postretlo? Aká je jej motivácia k tak náročnému cvičeniu?
Keď sa o hodinu rozlúčila so svojim trénerom, nasledovala som ju do šatne odhodlaná poodhaliť rúško jej tajomstiev. Nebolo ťažké nadviazať vzájomný kontakt - dozvedela som sa, že pani Ľudmila má 72 rokov, dve dcéry, štyroch vnukov a tri mačky. V mladosti takmer nešportovala, no okolo päťdesiatky ju začala prenasledovať osteoporóza a tak na radu svojho ortopéda začala pravidelne cvičiť. Najprv vyskúšala kalenetiku, potom jogu, neskôr pilates. Postupne jej spevnelo svalstvo, pravidelný pohyb sa stal súčasťou jej každodenného života a v rámci športových aktivít spoznávala nových zaujímavých ľudí.
Minulú jar sa rozhodla vytiahnuť z pivnice svoj starý bicykel. Napriek protestom a obavám svojich dcér čoskoro zistila, že bicyklovať sa ešte vie. S dvoma priateľkami začali podnikať krátke výlety do okolia mestečka, vychutnávali si pocit voľnosti, spomínali na dávno zabudnuté epizódky z mladých liet. Raz po daždi však pani Ľudmila zo svojho bicykla spadla tak nešťastne, že si zlomila pravú nohu a ľavú ruku. Tri mesiace strávila v nemocnici, ďalší mesiac absolvovala bolestivú rehabilitáciu.
„Nuž, ten rozbitý lakeť ešte nie je to, čo býval, ale pracujem na tom" - vecne poznamená moja nová priateľka a ja len nemo pozorujem, ako otvára svoju kabelku a vyťahuje z nej kilovú činku sýtoružovej farby. „Viete, kedykoľvek musím len tak sedieť - napríklad v čakárni u lekára - vytiahnem z kabelky svoju činku a precvičujem si lakeť..." pokračuje zľahka, akoby popisovala vcelku bežný spoločenský jav.
„No a teraz som sa rozhodla trochu vypracovať svalstvo na stehne tej mojej dolámanej nohy, vidíte - je omnoho chudšia." Obzeráme spolu jej chudšiu nohu a ja poznamenávam, že akiste sa jej zdá pravá noha po úraze slabšia. Odpoveď mi vyráža dych: „Ale, kdeže, nejde o to, že by bola slabšia. Len to bude zle vyzerať, keď si v lete oblečiem krátku sukňu..."