O Dávidovi, ktorý musel chudnúť vo vedľajšej dedine
„Zmaturoval som :-)“ blikla mi správa a hneď za ňou fotka vysmiateho Dávida v štýlovom obleku. A ja som si spomenula na čas, kedy by sa Dávid nebol zmestil do žiadneho obleku bežnej konfekčnej veľkosti...
Dávidova babička Hana je skvelá žena. Napriek tomu, že sa celý život nedostala ďalej ako do 30km vzdialeného okresného mesta, v hlave to má usporiadané jasnejšie ako mnohí scestovaní a študovaní. Vyhľadala ma asi pred desiatimi rokmi, keď to s ňou vyzeralo tak, že sa nezaobíde bez inzulínu. Nebolo pre ňu vôbec ľahké naučiť sa v šesťdesiatke inak variť , inak jesť a inak o jedle premýšľať, no zvládli sme to – schudla takmer 40kg a inzulínu sa vyhla oblúkom.
Hana často spomínala svojho vnuka Dávida, ktorého však vídavala málo, hoci žil neďaleko - v susednej dedine. Hanina jediná dcéra sa vydala za muža absolútne oddaného svojej matke, žila v dome svojej svokry Márie a bezmocne sa prizerala, ako táto žena rozhoduje v jej živote úplne o všetkom. Dávid mal v tom čase takmer 14 rokov a viac ako 120kg... Babička Mária vážila úctyhodných 160kg a Dávid bol od malička jej miláčik – varila mu, piekla, každú chvíľku niečím ponúkala - dalo by sa povedať, že si ho vykŕmila na svoj obraz...
V máji 2014 sa celá rodina zišla na svadbe - všetci sa veselili, mladí tancovali a Hana s bolesťou v srdci pozorovala Dávida – celý čas smutne sedel pri stole vedľa babičky Márie a jedol rad radom všetko, čo videl. S nikým s rovesníkov sa nebavil, nik ho neoslovil. Hana využila chvíľu, keď Dávid pri stole osamel, prisadla si k nemu a v snahe potešiť ho, spýtala sa, aký darček by ho potešil k blížiacim sa narodeninám. Dávid jej svojou odpoveďou vyrazil dych“ „Chcel by som schudnúť, aby som vládal tancovať ako oni....“
Dávida som teda po prvý raz videla v deň jeho štrnástych narodenín – končil sa školský rok, bolo horúco, spotený Dávid oblečený v čiernom tričku XXL vyšiel na prvé poschodie a ledva lapal po dychu. Ponúkla som mu pohár vody, napil sa a znechutene zmrštil tvár – zvyknutý bol odmalička, že nápoje majú sladkú chuť. Pýtam sa ho, po čom túži okrem tancovania. „Aby sa mi nesmiali... a aby som tak nesmrdel...“
V tom čase babička Mária spadla a zlomila si nohu. Starostlivosť o ňu bola náročná nielen vzhľadom na jej hmotnosť, no predovšetkým vzhľadom na jej povahu – zamestnala všetkých naokolo. Hane sa preto poľahky podarilo presvedčiť dcéru, aby Dávid strávil prázdniny u nej v susednej dedine. Na prvom stretnutí sme zostavili Dávidovi jedálniček, ktorý obsahoval všetky jeho obľúbené potraviny, no v kombináciách a množstvách, ktoré zaručovali, že nebude ďalej priberať. Dohodli sme sa, že v Haninom dome nebudú žiadne sladené nápoje. Dávid prisľúbil, že bude Hane pomáhať s varením – cieľom totiž bolo, aby sa naučil byť sám zodpovedný za svoje jedlo.
Je pre mňa zakaždým nesmierne obohacujúce pozorovať, ako sa chudnutím menia nielen obrysy tela a črty tváre, mení sa aj spôsob vyjadrovania, premýšľania a seba prezentácie. Dávidova premena bola fascinujúca – za dva mesiace letných prázdnin schudol neuveriteľných 28kg. Zatiaľ čo na prvom stretnutí odpovedal na moje otázky jednoslovne s pohľadom upretým na podlahu, koncom augusta prichádzal so širokým úsmevom a ústa sa mu nezavreli pri popisovaní všetkého, čo s Hanou uvarili a ako to super chutilo.
Dávidovou najväčšou odmenou však boli reakcie jeho spolužiakov a učiteľov, keď prišiel v septembri do školy – bol jednoznačne hviezdou a pochválil ho aj samotný pán riaditeľ. Trochu horšie to však bolo doma – babička Mária bola krajne rozhorčená, ako „Hana zhumpľovala jej milovaného Dávidka“. Vôbec sa jej nepáčilo, že si Dávid začal aj doma – teda v jej kuchyni - variť sám, tak, ako ho to naučila Hana. Nahnevaná Mária varila každý deň svoje a pred letom ešte aj Dávidove obľúbené jedlá a prenasledovala ho preplnenými taniermi. Dávid jej odolával, no bolo to aj preňho vyčerpávajúce.
Po dvoch septembrových týždňoch plných napätia odišiel Dávid na víkend k Hane. Vyžaloval sa jej, upiekli si spolu kačicu, uvarili skvelú polievku pho. Keď sa v nedeľu večer vrátil Dávid domov, nemohol uveriť vlastným očiam – jeho otec za dva dni premenil kút ich obývačky na kuchyňu – „aby si si mohol v pokoji variť svoje jedlo, synku“. A mama sľúbila, že mu bude s varením pomáhať.
V októbri vážil Dávid už len 85kg a prvýkrát v živote zabehol na telocviku 600m. Nielen spolužiačky, ale aj pani učiteľky sa ho vypytovali, ako sa stravuje, či je pravda, že si sám varí a ako sa to vôbec dá. Dávid sa trpezlivo každému venoval, rozdával svoje recepty a prihlásil sa do krúžku varenia. Zveril sa mi so svojou dilemou: „Viete, neviem sa teraz rozhodnúť, či chcem byť šéfkuchárom ako Jamie Olivier alebo dietológom ako vy...“
A veru sa ani nemusel rozhodovať – obaja jeho rodičia sa začali stravovať s ním a spoločne chudli jedna radosť. Dávid dal sám sebe prekrásny vianočný darček – schudol na 73kg (BMI 25). Uvaril skvelú štvorchodovú vianočnú večeru pre celú rodinu – babička Mária statočne všetko ofrflala, no ostatní si všetky prsty olízali. A čo našiel pod vianočným stromčekom Dávid? No predsa svoj prvý oblek – a v jeho pravom vrecku permanentku na hodiny spoločenských tancov :-)