Post

O Laure, ktorá chudla kvôli láske

„Prosím vás, ja potrebujem schudnúť – rýchlo a veľa...“ naliehavo mi vysvetľuje Laura. „Prečo?“ pýtam sa... „Lebo On miluje len ženy, ktoré majú maximálne 50kg...“

Dívam sa na atraktívnu tridsiatničku „krv a mlieko“ a premýšľam o tom, prečo práve ona musela padnúť do pasce zraňujúcej podmienečnej a zrejme aj jednostrannej lásky. „Čo myslíte, ako rýchlo sa nám to podarí?“ pýta sa ma jedným dychom...

Hm, už vidí vo mne spojenca - zrejme jediného a pred celým svetom navždy utajeného. Mohla by som ju v tomto okamihu odmietnuť, ale čo by si počala? Zrejme by si na nete kúpila niečo na spôsob zázračných malinových ketónov a keby videla, že neúčinkujú, uchýlila by sa k násilnému vyprázdňovaniu žalúdka... zúfalé ženy robia zúfalé veci.... a to nezávisle od veku a vzdelania...

„Laura, ak by sme si dali za cieľ tých 50kg, potrebovali by ste schudnúť 20 kíl. Ak budete striktne dodržiavať všetko, na čom sa dohodneme, za pol roka to schudnete. Ide len o to, či to naozaj chcete podstúpiť, podľa BMI sa tak dostanete na hranicu podvýživy...“ „Až za polroka? A skôr by to nešlo???“ pýta sa ma sklamane. Zmienku o podvýžive prepočula, zaujíma ju jedine to, ako rýchlo sa môže dostať do kategórie preňho zaujímavých žien...

Chápem, že existujú muži, ktorým sa páčia ženy oblejších tvarov i muži, ktorých erekcia je podmienená štíhlosťou partnerky... nevidím v tom žiaden problém, každý nech si hľadá, čo sa mu páči. Z pohľadu ženy je však dôležité jedine to, aby sa vo svojom tele cítila dobre a vo vzťahu k svojej sexualite žiaduco. Ak je žena zdravá a šťastná, keď je plnoštíhla, je to v poriadku - rovnako, ako keď je iná žena spokojná súc štíhla či ultraštíhla. Je to jej voľba a jej postoj k vlastnému telu... A nik nemá právo jej do toho hovoriť...

S Laurou sa však na túto tému momentálne diskutovať nedá – zmysel jej života sa scvrkol na jedinú otázku: ako dosiahnuť hmotnosť aspoň o chĺpok nižšiu ako 50kg? Odkladám preto diskusiu na neskôr a začínam koncipovať jej prvý jedálny lístok. Pragmaticky vzaté - pri každej životnej zmene je najdôležitejšia motivácia – a čo už môže byť intenzívnejšie motivujúce ako láska?

Nasledujúcich šesť mesiacov sme sa s Laurou stretávali každý štvrtok. Spočiatku to šlo ako po masle - bez mihnutia oka sa vzdala obľúbených sladkostí, bez akéhokoľvek reptania prestala s piatkovými žúrkami, ktoré sa zvyčajne končievali celovíkendovým hlavy bôľom. Veľkou výzvou boli pre ňu dve svadby v príbuzenstve, na ktorých bola družičkou – zvládla ich v maximálnej pohode s pohárom vínneho streku a akoby zázrakom žiaden hlavy bôľ sa nedostavil...

O niečo ťažšie sa Laura vzdávala pravidelnej večernej konzumácie ovocia. Jej radosťou bolo, že si cestou z práce kúpila kilo čerstvého ovocia a po večeri ho - sledujúc televíziu od žehliacej dosky - zobkala s pocitom, že robí niečo veľmi pozitívne pre svoje zdravie. Svoje večerné ovocie si bránila urputne ako levica čerstvo vrhnuté levíčatá... Pomohol až „syrový barter“ - počas siedmich dní mohla každý deň po večeri zjesť 50g svojho milovaného parmezánu, avšak len výmenou za ovocie. Veľmi neochotne s tým súhlasila, ani vidina parmezánu nepomohla... No o týždeň prišla na stretnutie celá vysmiata a o dve kilá ľahšia...

Prvých desať kíl sme schudli za necelé tri mesiace len úpravou stravy. Laurino odhodlanie nepoľavovalo, hoci podľa jej rozprávania, On - zdieľajúci s ňou jednu kanceláriu - neprejavil ani len štipku záujmu o to, že z týždňa na týždeň chudne a skrásnieva. Laura sa nechcela vzdať, no odmietala všetky moje pobádania k akejkoľvek pohybovej aktivite – vyhovárala sa na zranené koleno, zdedenú skoliózu, alergiu na peľ a prach, strach z uzavretých priestorov i smrad vo fitku... Je pre ňu prijateľnejšie „žiť len na šalátových listoch“ ako sadnúť na bicykel...

Trápili sme sa ďalej s úpravou stravy, no kilá šli dolu čoraz pomalšie... A potom sa to stalo: nebol piatok a nebolo trinásteho, no Laure sa zrútil celý svet – stretla Ho rozžiareného v stredu večer v obchodnom centre... za ruku viedol 45kilové žieňa a očividne to nebola jeho sestra...

„Čo by vám v tejto chvíli prinieslo úľavu?“ pýtam sa srdcervúco plačúcej Laury o pár hodín neskôr. „Keby som ju mohla zmlátiť... až do krvi... ukradla mi Ho... odporná hnusná anorektička...“ dozvedám sa pomedzi jej vzlyky.... napadlo ma, že mlátenie je tiež zaujímavá pohybová aktivita...

„OK, Laura, uvidíme, čo sa dá robiť... môžete ísť hneď teraz so mnou na krátku prechádzku?“ „Môžem čokoľvek, len ma nenechávajte samú...“ hlesne. A tak sme nasadli do auta a vyrazili za mesto do starej telocvične, v ktorej sa každý podvečer schádzajú milovníci thajského boxu. Keď sme vošli dnu, ktosi navliekol Laure rukavice a jeden z trénerov ju odviedol k boxovaciemu vrecu zavesenému v kúte... a Laura začala vtĺkať do vreca všetku svoju bolesť, sklamanie a utrpenie...

Najbližší štvrtok prišla Laura na stretnutie s úplne krátkymi nechtami, ale vcelku spokojná. O ňom už nepadlo ani jediné slovo. Riešili sme jej rozhodnutie venovať sa trikrát týždenne thajskému boxu a prispôsobiť tomu každodenné stravovanie. Držala sa statočne, až na konci stretnutia zosmutnela a tíško preriekla: „Vidíte, tak veľmi som chcela schudnúť pre lásku a nakoniec som tú lásku stratila...“ Objala som ju a pošepla jej do uška: „Laura, cestou k tomu, čo láskou ani nikdy nebolo, našli ste tú najdôležitejšiu lásku na svete – lásku k sebe...“

Dnes – deväť mesiacov od nášho prvého stretnutia - má Laura 57kg a žiari šťastím ... Možno za to môže jej tréner thajského boxu, možno sympatický ITčkár, s ktorým s zoznámila na treku v Rumunsku. Každopádne je spokojná sama so sebou a šťastne si žije vo svojom tele :-)

Gabriela Sabolová

Gabriela Sabolová

Ponúkam pomoc pri hľadaní vlastného stravovacieho štýlu, ktorý vyrieši nielen vaše zdravotné problémy, ale umožní vám aj žiť vaše sny.