O strýčkovi, ktorý sa takmer musel vzdať svojho maslového chleba
Aladár nie je v pravom slova zmysle môj strýčko, ale „cez viacero kolien" patrí do našej širšej rodiny. Celý život nosil ľuďom v mestečku šťastie - bol totiž široko-ďaleko jediným kominárom. Ostatných pätnásť rokov je už na dôchodku a s veľkým entuziazmom sa venuje svojej záhradke. Vyzerá spokojne, no z roka na rok sa akosi viac „zaguľatieva". Darmo, lezenie po strechách si určite vyžadovalo viac energie ako strihanie ovocných stromov, nuž a Aladár sa svojou chuťou do jedla nikdy netajil. Koncom minulého leta sa však stalo čosi, čo otriaslo jeho vierou v spravodlivosť sveta... pri oberaní jabĺk sa pod ním zlomil rebrík. On, čo pri dlhoročnej turistike po strechách domov ani raz nezavrávoral, padol z poldruha metrového rebríka a zlomil si nohu v členku...
Zlomenina nebola komplikovaná, no skomplikovala mu život. Obmedzila jeho pohyblivosť, no vôbec nie apetít. Okolo Dušičiek vážil Aladár už takmer metrák. Dcéra ho pod zámienkou predpísania nových liekov popohnala k doktorovi, s ktorým sa vopred dohodla na odbere krvi. Nuž a výsledky neboli vôbec lichotivé - celkový cholesterol dosiahol úctyhodných 8,2mmol/l. Domov sa Aladár vrátil zdrvený - s predpisom na prísnu nízko tukovú diétu. Prvou zakázanou potravinou na zozname bolo maslo a Aladár sa vlastne ani nepamätal na deň vo svojom živote, kedy by raňajkoval niečo iné, ako chlieb s maslom a bielu kávu...
Predvianočné obdobie bolo pre Aladára krušné. S dcérinou pomocou poslušne obmedzil vyprážané rezne, mäsové výrobky, tučné syry i krémové koláče. No s maslovým chlebom akoby sa z jeho života vytratila všetka radosť. Aladár bol a dodnes je zarytým odporcom všetkých margarínov. Ovsené vločky považuje za niečo len o kúsok chutnejšie od rozmoknutej lepenky. A tak deň za dňom raňajkoval suchý chlieb s čajom. Cholesterol síce klesal, Aladár čosi aj schudol, no životným optimizmom veru neprekvital, skôr naopak. A tak mi jeho nešťastná dcéra zatelefonovala: „Vymysli niečo, lebo nám tu otec umrie nie na srdce, ale na smútok za maslovým chlebom..."
Nuž, to sa ľahko povie, že „vymysli"... Dá sa vôbec maslový chlieb niečím nahradiť? Milovníci masla mi dajú za pravdu, že nie. A tak som pri vianočnej návšteve strýčkovi navrhla kompromis: „Ak by mával od pondelka do soboty „talianske raňajky", vždy v nedeľu ráno by si mohol dať svoj milovaný maslový chlieb s bielou kávou." Aladárovi zasvietili očká hneď dvakrát - najprv pri zmienke o Taliansku (celý život obdivoval všetko, čo súviselo s Apeninským polostrovom a sníval o tom, že sa ta raz vyberie) a potom pri prísľube nedeľného maslového chleba.
„Aké sú to tie „talianske raňajky"?" - pýta sa Aladár nedočkavo. „Nuž, suchý chlieb sa namáča do osoleného panenského olivového oleja" - vravím s kamennou tvárou a v duchu prosím o odpustenie všetkých Talianov. Táto malá lesť by totiž mohla zabezpečiť, že Aladár bude pravidelne šesť dní v týždni konzumovať kvalitný olivový olej, ktorý sám o sebe cholesterol znižuje. Nuž a nedeľný maslový chlieb ostane jeho pochúťkou i tešítkom zároveň.
Dohodu sme spečatili šálkou šípkového čaju vo svätoštefanský pondelok minulého roka a podľa všetkého to celkom funguje. Včera bol strýčko na kontrolnom odbere krvi a cholesterol mu klesol na 6,9mmol/l. Je presvedčený, že za to môžu jeho „talianske raňajky".