Kvôli komu/čomu vlastne chudneme?
Chudnutie je proces, ktorý nepozná sezónnosť – chudneme po Vianociach, pred plesom, po Veľkej noci, pred dovolenkou, po dovolenke, pred stužkovou... ale prečo vlastne?
Prozaickým motívom chudnutia býva práca. Písala som už o Klaudii, ktorá chudla, aby sa mohla stať recepčnou a keď schudla, stala sa letuškou. Pracovala som s pilotom, ktorý musel urgentne schudnúť v súvislosti s prestupom do novej prestížnejšej leteckej spoločnosti. S policajtkou, ktorá po návrate z materskej dovolenky nechcela žiadať o novú uniformu. S vedcom, ktorý sa chystal na stáž do Japonska a nechcel tam byť jediným tučným mužom na univerzite. S luxusnou prostitútkou, ktorú klient nútil jesť obrovské množstvá ovocia, aby sa „zaguľatila na tých správnych miestach“. S vojakom, ktorý sa po návrate z misie nevedel nabažiť bryndzových halušiek. S opernou speváčkou, ktorá sa po návrate z dovolenky nezmestila do svojho kostýmu. S kňazom, ktorý začal chudnúť, až keď si uvedomil, že v jeho farnosti rastie počet obéznych mladých mužov. S mužom, ktorý zarobil veľa peňazí, kúpil si skvelého jazdeckého koňa a potom zistil, že ten kôň ho neunesie...
Ostatné roky sa stále častejšie stretávam s tým, že potenciálny zamestnávateľ v rámci výberového konania na rovinu povie obéznemu uchádzačovi, že síce spĺňa všetky požiadavky, ale pokiaľ výrazne neschudne, prácu nedostane. Je to diskriminácia? Možno na prvý pohľad áno. Pokiaľ sa však na obezitu pozrieme reálne, ako na závažné chronické ochorenie, má zamestnávateľ určite právo rozhodnúť sa, či zamestná človeka, ktorého zdravotný stav už v okamihu jeho prijatia nie je adekvátny...
Má však vo všeobecnosti ktokoľvek právo povedať nám, že by sme mali schudnúť? Najčastejšie sa táto otázka vynára a rieši v partnerských vzťahoch, ktoré spravidla zahŕňajú aj spolu bytie bez akéhokoľvek oblečenia a teda aj opakovanú konfrontáciu s vlastným telom :-)
Stáva sa, že žena je absolútne spokojná s tým, že jej muž má nadváhu alebo že je dokonca obézny – vníma to ako neodškriepiteľný dôkaz svojej starostlivosti (veď to ona mu tak dobre varí). No možno aj trochu verí, že s väčším bruchom bude jej muž menej príťažlivý pre iné ženy. Ak sa muž v takomto vzťahu rozhodne schudnúť (spravidla preto, že už fučí do schodov alebo má iné zdravotné problémy), narazí na viac či menej zjavný odpor svojej ženy. Muž si potom sám varí, znáša neustále posmešky i provokácie. Manželka 54 ročného Michala, ktorý za 18 mesiacov schudol 40kg, mi prišla od pľúc vynadať, lebo „...ona si ho vykŕmila na bezpečnú veľkosť a teraz ja budem zodpovedná za to, keď si on nájde inú...“
Sú ženy, ktoré urobia všetko preto, aby ich muž bol zdravý, štíhly a aktívny. Pokiaľ je to aj želaním muža, je to ideálny a dlhodobo udržateľný stav. Nezriedka sa však stáva, že muži sa potom cítia v pasci a hľadajú rozličné kompenzačné mechanizmy. 39ročný Jakub často v noci počkal, kým jeho žena zaspí, sadol do auta, odviezol sa na čerpaciu stanicu, zhltol sladkosti za 30-40€ (platil samozrejme v hotovosti) a vrátil sa tíško do postele. Ráno potom bežal do fitka, aby „si udržal formu“. Celé to prasklo v okamihu, keď si na lyžovačke zlomil nohu...
Keď muž hovorí žene, že ju ľúbi bez ohľadu na to koľko váži, je to určite prejavom jeho bezpodmienečnej lásky. No často je práve tento milujúci muž jediný, kto by obéznej žene mohol a mal včas povedať „Milujem ťa, láska moja, ale bojím sa, že mi ochorieš a nebudeme môcť spolu nezostarnúť...“ 62ročná Milena (140kg/160cm, diabetes, 5 dávok inzulínu denne) na prvej konzultácii smutno priznala, že „...môj muž mi vždy dovolil všetko a ja mu teraz kradnem z vrecka drobné, aby som si mohla tajne kupovať cukríky...“
Opakom toho je vzťah, kde muž dáva žene neustále najavo, že len štíhla a ešte štíhlejšia je preňho atraktívna. Pokiaľ žena pár rokov rodí a dojčí a následne sa popri práci stará o celú rodinu, môže sa udržanie jej štíhlosti zmeniť na pre ňu neudržateľný životný zápas. 34 ročná Ria si to priznala v okamihu, keď sa na infúziách zotavovala po ťažkej črevnej viróze – s vyhnačkovanou hmotnosťou 45kg už nevládala žiť, no jej muž bol nadšený, ako skvelo vyzerá...
Možno sa pýtate, ako tie štyri príbehy pokračujú? Michal za dva roky pribral všetko, čo schudol, lebo sa nevládal neustále hádať so svojou ženou. Jakubova žena si uvedomila, že jej vlastná snaha o Jakubov zdravý životný štýl nestačí – zmierila sa s tým, že Jakub pribral 15kg, vôbec nešportuje, no spolu pracujeme na zvládaní jeho závislosti na sladkom.
Milena je dnes kvôli diabetickej nohe na invalidnom vozíku, prechádzky s ošetrovateľkou využíva na to, aby si v miestnom obchode „kupovala sladkosti“. Jej manžel chodí vždy v piatok do obchodu tieto „nákupy“ zaplatiť a hanbí sa o tom s kýmkoľvek hovoriť. Ria je šťastná v 56kg tele s novým mužom a robí všetko preto, aby všetky ich deti jedli s radosťou a v primeranom množstve všetko, na čo majú chuť :-)
Moji klienti dobre vedia, že nikdy neodpovedám na otázky typu: „Koľko by som mal(a) vážiť?“ alebo „Koľko by som mal(a) schudnúť?“ Podľa mňa by si každý človek mal nájsť tú svoju ideálnu hmotnosť, pri ktorej sa teší zo života a vládze si plniť svoje sny :-)